Podľa archeologických nálezov, ktoré boli získané na kolových stavbách v oblasti švajčiarskych jazier, je možné považovať za začiatok chovu dobytka v Švajčiarsku obdobie mladšej doby kamennej. V tejto dobe chovaný rašelinný dobytok bol malého vzrastu a červenej farby. Keď začiatkom 5. storočia n. l. zatlačili germánske kmene Rimanov z oblasti Švajčiarska, priniesli so sebou trojhonné hospodárenie na pôde a pozdvihli chov dobytka zlepšenou výživou a ošetrovaním. Podľa M. Duersta pochádza terajší simentálsky dobytok z pôvodného rašelinného dobytka, ktorý bol po príchode Germánov prekrížený praturom (Bos taurus primigenius). Naopak, Rütimeyer predpokladá, že má pôvod v Škandinávii, odkiaľ ho so sebou priviedli okolo roku 550 n. l. Burgunďania. Až 18. storočie prináša do Európy väčšiu intenzitu poľného hospodárenia. To v určitých oblastiach zabezpečilo aj rozvoj chovu dobytka. Už v roku 1759 píšu rôzne úradné hlásenia o kvitnúcom chove dobytka v Simmentale, Saanene a Emmentále. Z týchto oblastí sa dobytok predával za vysoké ceny do zahraničia. V druhej polovici 19. storočia dosiahol export švajčiarskeho dobytka ročne asi 100 000 kusov.

Pôvodná farba simentálskeho dobytka bola červená a biela, pričom sýto červená až hnedočervená prevládala a bola rušená len bielymi znakmi. Postupom doby pribúdalo bielych znakov a farba sa stávala svetlejšia. Popis exteriéru z roku 1859 hovorí, že farba simentálskeho dobytka je červenostrakatá, svetlo alebo žemľovo červená s bielym čelom a nosom. Svetlejšiemu alebo žemľovému sfarbeniu bola dávaná prednosť, pretože toto sfarbenie vyžadovali kupci zo susedných štátov. Zároveň bol kladený dôraz na čo najväčší telesný rámec a kapacitu tela. Trend zväčšovania telesného rámca pokračoval aj v prvej polovici dvadsiateho storočia a v roku 1950 bol prijatý štandard pre plemeno.

Po celé obdobie, to znamená od 19.storočia do prvej polovice 20. storočia, bola šľachtiteľská práca zameraná na kombinovanú produkciu. Štandard z roku 1950 hovorí o kombinovanej úžitkovosti a stanoví percentuálny podiel na úrovni: 50 – 40 % mlieko, 45 – 35 % mäso, 25 – 5 % pracovné schopnosti. Ako výlučne kultúrne plemeno kládol simentál vždy pomerne veľké nároky na kŕmenie, ošetrovanie a pastvu. Prednosťou plemena bola jeho vynikajúca mliečna a zároveň i mäsová úžitkovosť. Práve vďaka týmto vlastnostiam, prevedeným na ekonomickú základňu, mu v rade štátov dávali prednosť pred dlhotrvajúcim procesom šľachtenia domácich populácií dobytka s malou produkciou mlieka a mäsa. Tak tomu bolo aj v 18. a 19. storočí vo všetkých stredoeurópskych zemiach, ale aj u nás.

Počítadlo návštev

Dnes 28

Včera 47

Týždenne 75

Mesačne 1020

Spolu 354110