Pôvodne kombinované plemeno bolo vyšľachtené pred viac ako 200 rokmi v severovýchodnom Anglicku z pôvodného Teeswatera, neskôr nazývaného Durham. Medzi predkami teeswatera patrí pravdepodobne i holandský dobytok dojného typu. Vďaka prezentácii prvých, v tej dobe hmotnostne výnimočných zástupcov, sa shorthornom dostalo koncom 18. storočia značnej pozornosti a toto plemeno sa začalo postupne nahradzovať vtedy populárnymi longhornami. Stalo sa tak i vďaka vyššej odolnosti shorthornov k vedľajším účinkom inbridingu, porovnaním práve s longhornami. V minulosti bola významnou vlastnosťou shorthornov tiež vysoká produkcia loja, ktorá sa využívala pri výrobe sviečok a mydla.
V rokoch 1730 – 1780 začalo mnoho významných chovateľov dobytka vo Veľkej Británii s triedením svojich zvierat podľa typu a kvality a začali so zaznamenávaním ich pôvodu. Plemenná kniha shorthorna, vydaná roku 1822 George Coatesem, bola prvá plemenná kniha dobytka na svete. Bolo v nej zapísaných 710 býkov a 850 kráv. Coates následne vydal ďalšie tri diely PK a potom ju prevzal Henry Stafford, od ktorého ju v roku 1874 odkúpila novo založená Shorthorn Society of Great Britain and Ireland, ktorá ju vedie a publikuje dodnes.
K rozdeleniu PK na mäsovú a dojnú sekciu došlo v roku 1958 a to pri vydaní jej 106. dielu. Na začiatku 70. rokov 20. storočia si chovatelia shorthorna začali uvedomovať, že ich dobytok je porovnaním s modernými francúzskymi plemenami, ako charolais či limousine dovezenými približne v tej dobe do Veľkej Británie, príliš malý a nedostatočne osvalený. Kontroverzným krokom k zlepšeniu týchto vlastností bolo priliatie krvi francúzskeho plemena Main-Anjou a roku 1976 bola potom otvorená PK mäsového shorthorna. Postupom času mnoho chovateľov uznalo, že to bol krok nevyhnutný k záchrane shorthornského plemena pred jeho stratou. V roku 2001 bola PK pre línie Maine-Anjou uzavretá, s výnimkou prístupu cez tzv. Grading Register.
Plemenná kniha plemena shorthorn (založená roku 1822), bola v roku 1846 vydaná v USA, stala sa tak vôbec prvou PK vydanou v Amerike a je doposiaľ vedená spoločne pre rohatú i bezrohú formu. Americká Asociácia chovateľov shorthorna založená chovateľmi z deviatich štátov vznikla o 26 rokov neskôr, v roku 1872. V Kanade bola prvá plemenná kniha publikovaná v roku 1867.
Dnešný mäsový shorthorn je stredného rámca, podsaditý, obdĺžnikového tvaru tela a veľmi dobre osvalený. Hmotnosť kráv sa pohybuje od 630 do 730 kg a býkov od 1000 do 1100 kg. Materské vlastnosti vždy boli a budú veľkou prednosťou tohto plemena. Jalovice skoro dosahujú pohlavnú dospelosť, sú veľmi plodné a ľahko sa telia. Kravy majú silný materský inštinkt a ich mimoriadna mliečnosť umožňuje rýchly rast teliat do odstavu. Ideálna stavba tela umožňuje dlhodobé využívanie kráv v reprodukcii. Hmotnosť teliat pri narodení je 36 – 39 kg a býky vážia v 13 mesiacoch 480 – 500 kg. Shorthorni dosahujú priemerného denného prírastku vo výkrme 1,5 kg pri odchove na pastvinách a až 2,5 kg pri intenzívnejšom výkrme (vyšším obsahu energie v kŕmnej dávke). Vysoký denný prírastok umožňuje rýchlejšie dosiahnutie požadovanej porážkovej hmotnosti, čo sa pozitívne odráža na vyššom zisku z výkrmu.
V súčasnosti sa zvyšuje obľuba shorthornov najmä vďaka nadpriemerným jatočným vlastnostiam a mramorovaní mäsa (marbling).
Mramorovanie mäsa je gurmánmi vysoko cenenou vlastnosťou, po ktorej sa neustále zvyšuje dopyt najmä v Japonsku a Kórei. Medzi japonskými importérmi patria shorthorni medzi preferované plemená. U zvierat určených na export do Japonska je požadovaný predĺžený výkrm s dennými prírastkom 0,8 kg po dobu 200 – 240 dní. Za takto vykŕmený dobytok sa platí priemerne 3000 $ za kus.
Vďaka kľudnému temperamentu a povoľnosti shorthornov sa ľahko manipuluje i s väčším počtom zvierat. Je známe, že nemajú inštinkt kopania a nebývajú agresívny ani pri manipulácií v maštaliach či na pastvinách. Temperament je tiež významným faktorom pre produkciu vysoko kvalitného hovädzieho mäsa, pretože je v silnej genetickej korelácií s najvýznamnejším znakom kvality mäsa – krehkosťou. Je to vysoko dedičná vlastnosť, ktorá mimo kvality mäsa ovplyvňuje i hmotnosť zvierat.
Vzhľadom k rôznym lokalitám, v ktorých je shorthorn chovaný po celom svete, je treba podotknúť, že produkcia, hmotnosť a veľkosť zvierat sa odlišuje v závislosti na teplotných pásmach a podmienkach chovu danej oblasti. Vďaka značnej prispôsobivosti prostrediu je toto plemeno veľmi vhodne pre chov v marginálnych oblastiach.
Storočia trvajúca selekcia na optimálnu a spoľahlivú úžitkovosť, ovplyvnil shorthorn viac než 30 mäsových plemien po celom svete. Aj keď sú jeho dnešné stavy v dôsledku chovu modernejších plemien významne nižšie než pred rokmi, materské vlastnosti, stavba tela a excelentná kvalita mäsa sú atribúty, pre ktoré je shorthorn stále využívaný pri šľachtení nových plemien.
<p“>Shorthorni boli už od začiatku ich šľachtenia (1783) dovezený do americkej Virginie, kde bolo toto plemeno nazývané Durham. Išlo o prvé zošľachtené plemeno importované do Nového Sveta. Kvôli svojim úžitkovým vlastnostiam, sile, kľudnému temperamentu a ochote v ťahu, boli veľmi cenený americkými osadníkmi a rýchlo sa šírili cez celú Ameriku. V roku 1854 začali farmári zo stredozápadu so šľachtením na mäsovú úžitkovosť. Roku 1870 sa začali objavovať prvý geneticky bezrohý jedinci v rohatých stádach, americký farmári si rýchlo uvedomili výhody tejto vlastnosti a už v roku 1881 začali so systematickým programom šľachtenia na genetickú bezrohosť. Dnes je v USA 60 % shorthornov geneticky bezrohých.
Do Kanady bolo toto plemeno importované okolo roku 1825 a tiež tu si rýchlo získalo svojich priaznivcov. Do Austrálie, krajiny kde sa dobytok pôvodne vôbec nevyskytoval, bol shorthorn prvý krát dovezený 12 rokov po prvých importoch dobytka a to v roku 1800. V roku 1803 tu bolo už 2450 kusov dobytka, prevažne shorthornov a tí si udržali obľubu medzi chovateľmi i na začiatku 20. storočia, kedy bolo dovezených veľké množstvo dobytka zebu. Z Austrálie bol shorthorn dovezený roku 1814 na Nový Zéland, kde bol dlhé roky najobľúbenejším plemenom a má tu svojich priaznivcov až do dnešnej doby.
<p“>Shorthorni boli zastúpený v celom britskom spoločenstve a v európskych pobrežných regiónoch, rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovali vývoj tuzemských plemien v Nemecku, kde dokazuje popularitu tohto plemena zápis 12000 zvierat v PK u cca 3500 chovateľov z roku 1915.
Ďalšími významnými krajinami v chove mäsového shorthorna sú Irská republika, Brazília, Argentína, Juhoafrická republika, Uruguay a Zimbabwe, ale nájdeme ho i na exotických miestach ako sú Seychelské ostrovy, Papua-Nová Guinea alebo Samoa (Polynésiea. V polovici 20. storočia bol importovaný do Peru.
